Slovensko slavilo

Při příležitosti státního svátku Slovenské republiky – Dne ústavy pořádala Jeho Excelence velvyslanec Slovenské republiky pan Peter Brňo s chotí 6. září 2012 na velvyslanectví Slovenské republiky v Praze recepci. Spolu s řadou dalších významných hostů se jí zúčastnil předseda vlády Slovenské republiky pan Robert Fico, který ve svém projevu mj. řekl:
„Nedávno sme sa spoločne stretli na Javorine, na symbolickom pohraničnom vrchu, kde sa jedenapol storočia pestuje slovensko-česko-moravské priateľstvo. Povedal som tam niektoré konštanty, na ktorých stoja naše dlhodobo hodnotné vzťahy. Dnes sa ich pri príležitosti 20. výročia prijatia Ústavy SR pokúsim rozvinúť.
Súčasnosť prináša viaceré pohľady na kroky, ktoré viedli k rozdeleniu Česko-Slovenska spred dvadsiatich rokov. Objavujú sa spomienky aktérov aj priamych účastníkov, ktoré majú hodnotu svedectva. Ale aj úvahy politológov, historikov, samozrejme, intelektuálov. Dovoľte mi, aby som sa na tento čas pozrel ako politik, ktorý práve vstupoval do vrcholovej parlamentnej politiky. Iba niekoľko vlastných postrehov, prečo sa nám podarilo rozdeliť spoločný štát takým kultivovaným a unikátnym spôsobom, čo oceňuje Európa i svet.
Na prvom mieste by som rád zdôraznil, že nech bolo obdobie rokov 1990 – 1992 akokoľvek hektické aj konfliktné, vtedajšie elity a politici preukázali vo svojom správaní vysokú mieru korektnosti a schopnosti chápať partnera. Neuprednostnili podozrievanie, ale vedeli sme aj v tých najkritickejších chvíľach zachovať pokoj a dať šancu pokojnej diskusii i schopnosti navzájom sa počúvať pred siláckymi gestami. Rokovania sa viedli v atmosfére vzájomnej dôvery. Logicky boli potrebné aj informatívne zákulisné diskusie, v ktorých si obaja partneri chceli vyjasniť vlastné postoje, ale ani tie neprekročili rámec toho, čo mali slovenskí i českí politici na mysli ako prvoradý predpoklad, že sme odsúdení na dohodu. Dohoda vyplynula z dlhodobých historických skúseností a z vedomia Slovákov a Čechov, že sme si v zlomových situáciách spomedzi slovanských národov skutočne najbližší.
Raz som to už niekde v českom prostredí povedal, že slovensko-české vzťahy boli vlastne pôžičkami dôvery. Na Javorine som spomínal Komenského a Tranovského, mladého Friča, či vojenských veliteľov Slovenského povstania z roku 1848, Bloudeka, Zacha a Janečka a mohol by som pridať desiatky ďalších, ktorí milovali Slovensko a Slovákov. Lenže aj Slováci Čechom a Moravanom ponúkli príležitosti, v ktorých českí intelektuáli vyrástli na európske osobnosti. Spomeniem Františka Palackého z Hodslavíc, ktorý ako študent býval v Trenčíne u učiteľa Samuela Štúra – Ľudovítovho otca. Ten mu pomohol dostať sa na štúdiá na evanjelické lýceum v Bratislave, kde Palacký spoločne so Šafárikom a Kollárom prežili formatívne roky života. Aj Slováci českému tvorivému prostrediu ponúkli vzdelancov vysokých kvalít. Pripomeniem Vavrinca Benedikta z Nedožier od Prievidze, ktorý bol dekanom filozofickej fakulty a prorektorom Karlovej univerzite v Prahe a v latinčine napísal systematickú gramatiku českého jazyka, bol skvelý jazykovedec a básnik. Rovnako Pavla Doležala zo Skalice, ktorý je autorom prvej českej gramatiky. Mohol by som pokračovať architektom Dušanom Jurkovičom a končiť politikom Milanom Rastislavom Štefánikom, ktorý má leví podiel na založení spoločnej Česko-slovenskej republiky. Príkladov, keď sme si nezištne odovzdávali pôžičky dôvery, by sme v našich dejinách našli neúrekom.
Na záver sa vrátim k hodnotám, ktoré zaručovali, že slovensko-české vzťahy bývali na vysokej úrovni. A my dnes o nich aj dvadsať rokov po rozdelení Československej federatívnej republiky hovoríme s veľkou úctou. Som presvedčený, že tam, kde to len ide, by sme mali aj naďalej úzko spolupracovať, tak ako je to vo Višegrádskej štvorke, kde sú si slovenské a české politické aj hospodárske stanoviská veľmi blízke. Otvára sa priestor na úzku spoluprácu v NATO aj pri obrane oboch našich vlastí, osobitne v letectve. Je tu celkom nová možnosť zastupovať sa vzájomne aj na diplomatickom poli. Želám si v mene vlády Slovenskej republiky v našich vzťahoch vysokú mieru dôvery, rovnako rozvíjanie hodnôt slovanskej vzájomnosti, ktoré pevne korenia v našej histórii. Očakávame korektné partnerské vzťahy politikov a jednotlivých politík a ich koordináciu. Preto aj dnešné priateľské stretnutie v Prahe považujem za stupienok k upevneniu bratských vzťahov Slovákov a Čechov. Pestujme naše bratstvo a považujme ho za záruku mieru a pokojného života v strednej Európe. Európa sa nachádza vo veľmi hektickom období, preto budeme od vás, ako od skutočných bratov, očakávať, že si s dôverou budeme vymieňať názory a diskutovať ako v najužšej rodine o akýchkoľvek problémoch v situácii, v akej sa Európska únia môže ocitnúť. Hovorím to nezištne, vzhľadom na to, akú spoločnú dejinnú cestu sme prešli, aké skúsenosti máme a s ohľadom na to, aby sme sa vždy a za každých okolností mohli jeden na druhého spoľahnúť. Ja vám za Slovensko takýto sľub dávam. A chcem sa vám priateľsky poďakovať za všetko dobré, čo ste pre nás vykonali. Myslím aj na možnosť, že Slovensko 1. septembra 1992 mohlo prijať Ústavu SR, ktorej 20. výročie oslavujeme, ale aj kráčať cestou samostatného európskeho štátu. Takúto nezištnosť sme skutočne mohli očakávať iba od chápajúcich bratov.“