Menu

Momentálne najlepšie, ako sa im kedy žilo

02. 11. 2012

So slovenským spisovateľom a pesničkárom Gacom Novomesským nás zoznámil prezident spoločnosti Metrostav, a.s. Ing. Jiří Bělohlav 6. septembra 2012 na slovenskom veľvyslanectve v Prahe počas recepcie konanej pri príležitosti štátneho sviatku Slovenskej republiky.
Pán Novomesský, dlhodobo sa podieľate na spolkovej činnosti Slovákov žijúcich v Českej republike. Ako sa žije Slovákom v Česku?
Momentálne najlepšie, ako sa im kedy žilo. A to môžem potvrdiť ako Slovák, ktorý tu žije vyše štyridsať rokov a zažil všetky možné fázy nášho česko-slovenského vzájomného vzťahu.

V Českej republike pôsobí veľmi veľa slovenských spolkov…
To má určitú históriu. Za môjho života tu sa Slováci v Česku, teda v Československu, prvýkrát viac zomkli v polovici sedemdesiatych rokov, keď v Prahe založili Klub slovenskej kultúry, takú svoju centrálnu ustanovizeň, a neskôr dostali na užívanie Dom slovenskej kultúry. Nachádzal sa za obchodným domom Máj v Purkyňovej ulici číslo 4. Vtedy táto inštitúcia bola financovaná zo štátneho rozpočtu. Dom slovenskej kultúry prekvital do takej miery, že na Slovensku sa hovorievalo: „Ak chceš vidieť niečo vychytené zo slovenskej kultúry, musíš si zájsť do Prahy,“ lebo v Dome slovenskej kultúry, sa každý deň konali kultúrne akcie, koncerty, divadelné predstavenia atď. a účinkovali tam najlepší slovenskí umelci. Nebol som zakladajúcim členom Klubu slovenskej kultúry, ale za pamätníka – môj členský preukaz mal číslo tuším 206, popri neskoršom niekoľkotisícovom počte členov – sa pokladať môžem. Klub nebol exkluzívne len pre Slovákov, jeho členmi boli samozrejme aj občania s českou národnosťou – a tak to, mimochodom, funguje aj v dnešných spolkoch. V Klube to naozaj žilo. Naše deti napríklad s Klubom slovenskej kultúry chodievali na pobyty na Slovensko. V lete na trojtýždňový plavecký výcvik v Santovke, v zime na lyžovačku do rôznych vychýrených horských stredísk… Vysokoškoláci zase robili raftové splavy dakde na východe. Bola tam aj ľudová sekcia – folklórny súbor Limbora, atď. Toto všetko sa trošku prerušilo, či skôr značne zmenilo, roku 1989 a najmä 1992. Slováci tu v Česku sa cítili dosť svojstojní na to, aby nemuseli poslušne prikyvovať všetkému, čo sa vtedy v čerstvo samostatnej slovenskej politike dialo, a bezvýhradne velebiť každý krok vládnej garnitúry vedenej vtedy Mečiarom. Tomu sa, prirodzene, neveľmi páčilo, že ho väčšina slovenských krajanov v Čechách nemusí, a tak z Domu slovenskej kultúry urobili Slovenský inštitút, ktorý spadol pod slovenské ministerstvo zahraničných vecí. Ten je od tých čias súčasťou tunajšej slovenskej ambasády. Jeho šéfom už nebýva človek z radov v Česku dlhodobo žijúcich Slovákov, ale pracovník slovenskej ambasády v Prahe, kultúrny atašé.
Po rozdelení Československa sa radikálne zmenil charakter nášho spolkového života. Centrum Slovákov v Česku – niekdajší Dom slovenskej kultúry, teraz Slovenský inštitút – už nebol prioritne určený pre nich, pre činnosť Klubu slovenskej kultúry, ale stal sa oficiálnou štátnou inštitúciou, ktorá má za úlohu predovšetkým prezentovať Slovensko smerom k Čechom. Z toho potom občas vznikali nedorozumenia. Dnes možno povedať, že situácia sa už utriasla, nové spolky si nakoniec našli s Inštitútom primeraný spôsob spolupráce. Už aj preto, lebo si medzitým privykli využívať aj iné cesty a miesta prezentácie svojich programov a činností. Keď došlo k rozdeleniu Československej republiky, zo Slovákov žijúcich v Česku v mnohých prípadoch i celé desaťročia, sa zo dňa na deň stala oficiálna národnostná menšina. A zavedenému ústrednému Klubu slovenskej kultúry začala narastať konkurencia v podobe nových slovenských spolkov, ktoré si od roku 1993 zakladali rôzne záujmové, profesné, kultúrne skupiny tu žijúcich Slovákov. Ako oficiálna menšina aj Slováci začali využívať vládou garantovanú finančnú podporu od Českej republiky. Dnes majú možnosť vylepšovať si financovanie svojej činnosti grantmi z rôznych zdrojov – z českého ministerstva kultúry, školstva atď., z krajov, z miest, kde pôsobia… Na Slovensku sú zase fondy na podporu Slovákov žijúcich v zahraničí, je tam samostatný úrad, ktorý to má na starosti, na činnosť krajanov vonku prispievajú tiež jednotlivé slovenské ministerstvá atď. Trochu aj vďaka tomu sa tu slovenské spolky napokon začali množiť ako huby po daždi. Z nich sa vyprofilovalo zopár, ktoré naozaj úspešne vyvíjajú rôzne aktivity, iné zase upadli do nebytia, ako napríklad starý dobrý Klub slovenskej kultúry. Ale taký už je život. Spolkový život Slovákov na českom území sa viac rozptýlil do rôznych smerov a odborov krajanských aktivít. A to je dobre.

Pán Novomesský, už niekoľko rokov ste členom grantovej komisie Ministerstva kultúry ČR, ktorá prideľuje finančné prostriedky na kultúrnu činnosť menšín žijúcich v Česku.
Áno. Raz za rok, v januári, sa zídeme v Nosticovom paláci a spolu s kolegami zastupujúcimi ostatné, vládou oficiálne registrované národnostné menšiny žijúce v Česku, podrobne prejednávame zhruba na sto žiadostí rôznych žiadateľov o dotáciu na spolkový život, kultúrne akcie menšín, vydávanie publikácií, organizovanie konferencií atď. Na toto všetko je každoročne určených zhruba osem miliónov korún, plus-mínus, a tie podľa najlepšieho vedomia a svedomia rozdeľujeme medzi žiadateľov. Samozrejme takmer vždy majú žiadatelia pocit, že by si zaslúžili viac, ten pocit s nimi ako komisia neraz aj zdieľame, lenže obmedzená výška pridelenej sumy nepustí. Ja ako zástupca Slovákov v komisii potom navštevujem akcie, na ktoré boli dotácie pridelené, aby som si urobil neskreslený obrázok, ako sa ktoré žiadosti jednotlivých spolkov zhodujú následne so skutočnosťou.
Grantové príspevky Ministerstva kultúry ČR sú len jedným z finančných zdrojov. Potom tu je ďalšia grantová komisia Ministerstva školstva ČR a ďalšie a ďalšie, aj na višegrádsky, po slovensky vyšehradský fond sa môžu obrátiť, aj na európsky úniu. Treba ale povedať, že papierovanie okolo toho je vždy naozaj dosť vyčerpávajúce a finančné a účtovnícke kontroly časté.

Toto leto som objavil východnú časť Slovenského rudohoria. V priebehu uplynulých niekoľko desiatok rokov som bol nespočetnekrát v jeho strednej i západnej časti aj v okolitých horách. A napriek tomu, že som sa túlal aj po východnejších regiónoch Slovenska a bol až na Kremenci, partie Slovenského rudohoria medzi Košicami a Dobšinskou ľadovou jaskyňou som opomínal. Až tohto roku som zistil, aká je to nádhera!
Takýchto menej známych, pritom nádherných prírodných scenérií je na Slovensku neúrekom. Slovenské rudohorie patrí medzi najkrajšie časti Slovenska. No jeho východ je z hľadiska turizmu (v porovnaní napr. zo strednou časťou, ktorej okrem prírodných krás dominuje, čo do industriálnych atraktivít, chýrna Čiernohronská lesná železnička) opomínaný. Slovenské rudohorie – východ je zatiaľ nielen mimo zorného poľa zahraničných turistov, ale možno aj väčšiny samotných Slovákov. Aj tí chodia predovšetkým na také tie overené klasické miesta, ako sú strediská v Nízkych a Vysokých Tatrách, na Malej či Veľkej Fatre, v Slovenskom raji, popri Dunajci na Pieninách atď.


Archiv vydání

2020 2019 2018 2017 2016 2015 2014 2013 2012 2011 2010 2009 2008 2007 2006 2005 2004 2003 2002 2001

AKTUÁLNÍ ČÍSLO
VŠUDYBYL 02/2020
02/2020 číst aktuální číslo
Czech specials new