Horský tulák, alias Alexander Luczy

Dvaja horolezci visia na kolmej stene. Sú v bezvýchodiskovej situácii. Koniec. Amen. Nepomôže im ani modlitba. Leje ako z krhle, hromy bijú, blesky križujú oblohu. Síl im evidentne ubúda. Vôľa na prežitie klesá. Ich život visí na vlásku. Nemilosrdná a krvilačná  hora čaká na svoje obete. Nechá tých dvoch nešťastníkov ešte nejaký čas potrápiť sa, potom ich zhltne. Ich telá rozdrví ostrými žulovými zubami, pochutná si na šťavnatej človečine a nakoniec  vypľuje ich nestráviteľné kosti. Jedným z dvoch uväznených smoliarov je Šani. No akýmsi zázrakom prežil tú hrôzu a vrátil sa späť do života.

Alexander Luczy, telom aj dušou horal, dobývateľ skalných vrcholov, záchranár, fotograf, originálny kolážista, emigrant, nefalšovaný kamarát s pravou človečinou v duši. Šani patrí ku starej garde zvučných mien a veľkých skutkov ako sú napr. Gejza Haak, Michal Orolín, Milan Kriššak a iní orazení harcovníci. Niektorí ľudia sa nezblížia za celý život, iní si sadnú za pár sekúnd. Takí sú zvyčajne aj tí skutoční  horali. So Šanim nás spojila láska k Tatrám a literatúre. Vymenili sme si knihy, on mi poslal svoju prvotinu Zážitky  a príhody horského vagabunda – tuláka hôr a ja tú moju Tatry, nosiči a iné živly. Nikdy sme sa nevideli, poznáme sa iba z mailov, ktoré si vymieňame, avšak cez nich sme sa tak zblížili, že ma ovládol pocit, akoby sme sa poznali od detstva. Keď som mu oznámil, že nás opustil Gejza Haak, Šani  si tu smutnú zvesť už prečítal z internetu. Vraj to spôsobilo väčší ohlas, akoby umrel prezident. S Gejzom liezli po tatranských stenách roky, no po čase Gejza prepadol extrémnemu lezeniu, čo Alexandra nelákalo, ostal verný klasike. Raz mi Šani poslal zaujímavú fotku z lezenia vo Velickej doline. Partia pozostávajúca z Gejza Haaka, Michala Orolína, Jozefa Botka a jedného kňaza vystúpila na Gerlach Gálfiho cestou. Farárko v sutane na najvyššom vrchu? Keď som foto lepšie preskúmal, zistil som, že kňaz mal vizáž ako môj priateľ Šani. Bol to on. Ako fotograf špasfogel sa pohral s kolážou a zo seba urobil horolezca farárka. S Milanom Kriššakom boli dôverní priatelia, poliezli toho veľa. V jeden vydarený deň, keď sa vracali z Prostredného hrotu, zastavili sa na kus reči na Nálepke, terajšej Zámke. Počas debaty chatár do nich zainvestoval po slivke a potom sa im zdôveril so svojím trápením.

Straší ma jedná plastová rúra, dĺžka okolo 50 m, váha asi sto kíl. Tá Špageta je zvinutá do rolky o priemere meter a pol. Problém je v tom, že sa musí vytrepať na chatu v jednom kuse. A vy ste starí makači. Pre vás by to bola malina. Keď tí dvaja nezavýskali nadšením, chatár sa v nich pokúsil prebudiť bojovú mentalitu: „Ty Šani si starý  horal, húževnatý bojovník. Vraj si Gerlach vyliezol metódou drytooling. A údajne si fungoval aj ako horský nosič na Zbojícku chatu.“

„Áno. Bolo to zo špásu, trepal som nižšie váhy a tá mordovačka trvala iba dva týždne.“ 

„A teba Milan  vycepovali aj expedície na Makalu a Nanga Parbat. Naviac si bývalý hokejista s perfektnou kondičkou. Proste tvrďas zvyknutý na akúkoľvek otročinu. Dlho som čakal na tak orazených harcovníkov.“

Hecovačka zabrala. Dve dobré duše sa nechali na tú tortúru zlomiť bez odporu. Ešte v ten deň to ozrutné bremenisko  vytrepali na chatu. No bola to štreka plná utrpenia.

Alexandrovi učarovali hory  od detstva. Do ich gravitačného poľa sa dostal najme vďaka rodičom. Našiel sa v nich, nechal sa nimi totálne zotročiť, počas celého života sa z ich moci  už nevymanil. Hory boli jeho učiteľkou, opatrovateľkou, náboženstvom a psychiatrom. Mnohému sa v nich priučil. Mal vždy jasný cieľ. Dostať sa so zdravou kožou do doliny. Držal sa zásady držať hubu, nebyť defetista, nestratiť nervy a  motiváciu. Tá bola odjakživa jeho silným, verným  a vytrvalým spojencom. Hnala ho a ženie ho aj v súčasnosti  dopredu. Ako Horolezec, preskákal krkolomný pád z južnej steny Kežmarského štítu. Letel luftom 45 m, kým sa  definitívne zachytil na kamenej lávke. Po páde sa otrepal, vzoprel sa osudu, z negatívnej udalosti sa snažil dosiahnuť obohacujúci výsledok. Po tom horolezeckom krváku sa fyzicky scelil, no na duši zostala nezahojená jazva.

Cez túto tvrdú skúsenosť si uvedomil, že okrem povestného šťastíčka, hraje dôležitú rolu aj silné, nezlomné ego. Proste ak na to máš prežiješ, ak si slabý, si stratený, scípneš. Dvakrát sa vyhrabal z lavíny. Preskákal divú búrku na kolmej stene. Hromy trieskali, blesky oslepovali, skoby a karabíny sršali iskrami, zábradlie na Lomničáku  svetielkovalo akoby bolo žeravé. Život v skale bol bohatý na rôzne zážitky, vyliezol mnohé extrémne štreky  v Tatrách a Alpách, neraz prekonal kľúčové miesta  ako prvolezec. Cez smutné príbehy horolezcov smoliarov sa dopracoval k poznaniu , že niť života v horách je  tenká a krehká. Niektoré osudy jeho priateľov skončili starým známym, kto mečom bojuje, mečom zhynie.

Ako bývalý klient z akcie na Kežmarskom štíte sa stal dobrovoľným služobníkom v Tatranskom národnom parku. V Horskej službe sa mu otvoril svet utrpenia, zranených, beznádejných pocitov umierajúcich, nočných zásahov, pátračiek a znášaní zranených a mŕtvych. Zadefinoval to stručne. Neraz krutý drasťák. Len počas vojny možno zažiť viac hrôzy, ako som zažil počas krátkeho pôsobenia ako dobrovoľný záchranca horskej služby. Tvrdá realita života a umierania v horách.

Ako dobrovoľný horský záchranár využil možnosť prihlásiť sa na kurz horských vodcov. V r. 1968 sa stal hrdým majiteľom odznaku a knižky  horského vodcu druhej triedy v Tatranskom národnom parku. Poslednú vodcovskú túru  v Tatrách absolvoval so starým klientom, Čechom  Jirkom Šťastným  v Kačacej doline. Chytila ich búrka, boli totálne premočení, napriek tomu sa Čech často zastavoval, z čoho bol Šani nervózny. No Jirka mu počas jednej pauzy udelil lekciu: „Hory tu nie sú len pre výkon a štvanie sa. Tak nikdy nebudeš môcť vnímať divokú krásu z neba padajúcich prúdov vody, bleskov a víchricu. Zastav sa a obdivuj so mnou neskrotnú prírodu. Alexander mu dal za pravdu. Bral to ako otvorenie oči. Slepý je ten, kto v mori vidí len vodu a v horách len skaly.“

V r. 1969 prekročil point of no return, bod po prekonaní, ktorého sa už nemožno vrátiť späť. Emigroval do Švajcu. Vlastne bol k tomu donútený. Od tajných totiž dostal zakázku, aby za finančnú odmenu udával svojich  priateľov z hôr. Charakter zaprotestoval. Nonsens. Nasledoval exil. Uchytil sa vo francúzsky hovoriacej enkláve. V čase, keď sa slovenskí horskí vodcovia snažili vstúpiť do medzinárodnej asociácie horských vodcov UIAGM im Šani robil tlmočníka, podieľal sa na tvorbe stanov vodcov, na osnovách  výchovy a výcviku vodcov a svojimi kontaktami im veľmi pomohol  zaradiť sa do tej organizácie, bol nezištným sprostredkovateľom medzi Slovákmi a UIAGM. Tá náročná administratívna tortúra trvala mesiace a roky.  Aj vďaka jeho zásluhám bolo  v r. 1996 slovenské vodcovstvo uznané na medzinárodnej úrovni. Ako odmenu za  pomoc dostal horskú uniformu vodcu, ancug, zadarmo. Neskôr sa stal dokonca ako prvý Slovák členom Švajčiarskej asociácie horských vodcov. Držal sa zásady, že  v tomto zamestnaní treba ukázať šľachetnosť, veľkorysosť a rešpekt voči spoločníkovi, klientovi.

Kým mnohí  kamoši iba liezli Šani sa škrabal po skale a aj fotil. Bez aparátu ani krok. Vďaka tomu existujú autentické zábery zo  starých dobrých začiatkov. Po túrach sa potom často zabával v tmavej komore. Takmer celý život  strávil s klasickou čiernobielou fotografiou. Preto bol považovaný za absolútneho exotu a bielu vranu. No s vývojom technik prišlo osvietenie a tak presedlal na digitálnu fotografiu. Vsadil na digitálny aparát Pentax 100 d a Pentax 10d s ktorými dokázal skvelé kúsky. Mnohé zábery zo sveta hôr ešte umocnil cez koláže.

Zoznámili sme sa v Šaniho veku 79 rokov. S manželku Myškou má dve deti. Okrem ženy našiel v nej aj parťáka na lane. Doliezol s ňou na mnohé štíty s náročnými  stupňami obtiažnosti. Vyškrabali sa na mnohé kopce, zlyžovali pekné svahy a zažili  rozličné dobrodružstvá. Vraj mu pri výbere manželky pomohlo staré známe: „Lepšie je dobre sa obesiť, ako sa zle oženiť.“

Alexander vsadil na dobrú ženbu. Údajne vydarené manželstvo po čase prerastie v kvalitné priateľstvo. Luczovci sú toho dôkazom.  Hovorí sa, že v horách sa nestarne. Kĺby vrzgajú, šľachy a svaly reagujú bolestivejšie, no opojenie z prírody stále žije. Podľa čoho poznať pravého horala? Kým vládze chodiť, tak lieta po horách. Šani vo veku 84 aj s manželkou Myškou sa škrabú po blízkych vŕškoch, lyžujú v neďalekom pohorí Jura, občas vylezú na blízku skalnú platňu, nasávajú tú nádhernú švajčiarsku prírodu takmer denne. Ale na dlhšie náročné vylety už nepomýšľajú. Šani tvrdí, že matematicky sa blíži ku koncu zivota. Inak je to bežný fenomén, rovnako aj  my všetci. Napriek klasickým prekážkam skúsa byť šťastným až do posledného dychu. Tvrdí, že doteraz s úspechom.